Naše příroda, ročník 2019, číslo 5

Na Poľanu chodím už 37 rokov, od roku 1982, fotografovať zver a chránené živočíchy. Jedenkrát ma v lokalite Hazmuška naháňal mladší medveď, tento príbeh podrobne opisujem v knižke pod názvom „Do hôr za medveďom“, ktorá vyjde tento rok (2019) koncom augusta. Ale to je iný príbeh…

Dňa 5. augusta 2019 som prišiel, ako obvykle, na Poľanu, na lesnú správu Kyslinky. Správca Paťo Komora ma ubytoval v chate Pod Dudášom. Prvé dva dni som sa zameriaval na fotografovanie motýľov a chrobákov, povyše chaty vo veľkých množstvách lietali na kvetoch bodliaka a pichliača bielohlavého. Ráno a večer som vysedával na blízkych posedoch, no nevidel som ani srsti.

V ten nešťastný, či aj šťastný deň som šiel ráno na Čierny vŕšok opraviť rebrík na posede a okolo desiatej som sa vracal späť do chaty. Krásne slnko ma znovu vylákalo na lesnú cestu, celkom pri chate som fotografoval fúzače za letu a v mláke vody ma zaujali larvy žabky – kunky žltobruchej, tak som ju asi desať minút fotografoval. Bol som veľmi rád, lebo pripravujem novú knihu o žabách a hadoch pod názvom „Svadby žiab a tance hadov“.

Keď som chcel vykročiť dopredu, zbadal som hneď pod cestou mladého medvedíka, ešte som stačil zaostriť a odfotografovať, keď v tom okamihu zarevala v kroví nad cestou medvedica a rútila sa za mnou. Bežal som asi 10–15 metrov keď som sa podkol, spadol som na okraj cesty, fotoaparát skoval pod seba a ruky som si dal na hlavu a silno som reval, tak ako revala aj medvedica.

Posledný záber, ktorý som stihol urobiť pred „príučkou“ matky nedvedice, aby som jej mláďa druhýkrát nechal na pokoji